31. december 2004
Vzhľadom na predchádzajúce udalosti mal koniec roka trpkú príchuť. Ťažko mi bolo oslavovať, keď celý svet smúti. Aj mnou to otriaslo.
Koniec roka sme oslávili vo štvorici. Ja s Jurajom, Kubo a kamarát a zároveň môj kolega Dano. Na večeru som pripravila tresku v syrovom cestíčku s lahodným zemiakovým šalátom a ľahkou prílohou. Nechýbala kapustnica a dezert bol už tradične jogurtový sen. O pol noci sme buchli šampanské a skryli sa s Kubom v kúpeľni, aby sme eliminovali nepríjemné zvuky. Potom som zaspala v kresle.
Lakšman sa stále neozval.

27. december 2004
Keď som prišla dnes ráno do práce, vítali ma všetci kolegovia so slovami "mala si šťastie". Nikto neobišiel tému tsunami. Veru, mali sme šťastie. Keď sme si vyberali dovolenku, uvažovali sme nad viacerými dátumami. Vyhral december a ten najdlhší pobyt, aký sa dal zakúpiť. Keby bol dlhší ten nasledujúci pobyt, boli by sme tam a.. nechcem ani pomyslieť. Maledivy voda neobišla, preliala letisko a hlavné mesto. Je tam okolo 60 mŕtvych, čo je v porovnaní so Srí Lankou (vyše 11 tisíc. Mŕtvých) "najmenej". Miesto, kde sme trávili dovolenku Ranveli Village, je južne od hlavného mesta. Tam už vlna nemala taký rozsah, aj keď izby určite zaliala.
Lakšman mal byť v tom čase niekde na ceste na Maledivy z Indie. Jeho žena čaká dieťa a on sa mal vrátiť na niektorý z ostrovov, kde mal pracovať ako barman. Poslali sme mu SMS. Ešte stále sa neozval..

26. december 2004
Stalo sa to v druhý sviatok vianočný. Vychutnávali sme si bezstarostné poobedie. Púšťali sme si filmy, na ktoré sme celý rok nemali čas. Sviatočnú pohodu náhle prerušil telefonát. Žeby chcel niekto vinšovať? Nie, bol to Paľo. Telefonát bol krátky. Máme si zapnúť ČT 1. Maledivy sú pod vodou.
Okamžite som mala po sviatočnej nálade. Premkol ma strach. Na ČT 1 už žiadne spravodajstvo nedávali, no na teletexte sme našli kratučkú správu, že silné zemetrasenie v oblasti indonézskeho ostrova Sumatra vyvolalo prílivovú vlnu tsunami, ktorá usmrtila tisícky ľudí. Bližšie informácie budú poskytnuté v mimoriadnom spravodajstve.
Začali sme pátrať. Teletext bol pozadu, na internete sme našli prvé správy v angličtine. Katastrofálne správy, ktoré sa každú chvíľu aktualizovali a počet mŕtvych narastal. Tsunami zasiahlo Srí Lanku, Thajsko Indiu a Indonéziu. Okrajovo Maledivy a prílivová vlna vraj došla až k africkému kontinentu. Už to hovorí samo o sebe.. Som zdesená a to, čo cítim, sa nedá opísať. Okamžite ma napadli mená ľudí z Maledív, Indie. Čo Lakšman? Poslali sme mu SMS. Neozval sa..

24. december 2004
Moje Vianoce. Najkrajší deň v roku. Väčšinu dňa trávime ničnerobením a prípravou na večer. Tento rok sme zasadli k vianočnému stolu trošku neskoro. Ani o siedmej, ani o ôsmej, ani o deviatej.. Bola takmer polnoc. Ja som si s kapustnicou švihla, ale Juraj si so svojim pstruhom dal načas. :-) Kubo nám robil pri stole spoločnosť, a keďže sú Vianoce, tak som ho nechala, nech ňufákom šnorchluje okolo stola. A sem-tam sa mu aj niečo zo pstruha ušlo, aj keď aj on dostal výdatnú psiu vianočnú večeru, po ktorej sa len tak zaprášilo. Normálne mu nedovolím jesť od stola, ale keď sú tie Vianoce..
O polnoci sme si rozbaľovali darčeky. Jurajovi som darovala kvalitné slovenské víno Mrva & Stanko, kilo jeho obľúbených čokoládovo-rumových guličiek a ešte nejaké drobnosti. Ja som dostala obľúbených parfum od Mochina Couture. Ani Kubo neobišiel naprázdno. Našiel si pod stromčekom starostlivo zabalený darček. Najprv ho nedôverčivo oňuchával a pomaličky sa pustil do papiera. Keď mu to nešlo, chcel to vzdať, no ja som mu papier natrhla a tak začal okolo darčeka tancovať, až kým sa mu nepodarilo ho odtiaľ vyslobodiť. To bolo radosti, keď zistil, že je to jeho obľúbená kosť. Hral sa až kým unavený neodkvecol na svoje miesto.
To boli moje Vianoce plné pohody a šťastia s milovanou osobu. Všetkým ľuďom dobrej vôle želám, aby prežívali každý deň naplno, vždy s usmiatou tvárou, nech lúče šťastia navždy žiaria z Vašej tváre. Krásne Vianoce a úspešný nový rok želajú želajú Lila & Juraj..

19. december 2004
Tento rok som si Vianoce ani neuvedomovala. Všetko išlo nejako pomimo mňa. Ale nečudo, veď svoje Vianoce som prežila pred niekoľkými dňami. V tej svojej podovolenkovej eufórii som prežívala príjemné dni. S kolegami som rovno z práce zašla na vianočné trhy nadýchať sa vianočnej atmosféry. Samozrejme, že bez vareného vína s pomarančom a dobrej cigánskej do žemle by to nebola ta správna vianočná nálada. Tú ešte viac umocňovali vianočné koledy, ktoré hrala skupinka hudobníkov. Zdarma, len za poďakovanie a pár drobných okoloidúcich. Tento rok bol pod vianočným stromčekom živý betlehem. Vianoce pomaly vrcholia.

15. december 2004
Pomaly sa zmierujem s krutou realitou. Vlnky sú už preč, slnečné lúče vymenil krutý mráz. Prišiel čas všedných dní. Toto je jeden z nich. A tak som naklusala do práce. Nie je čo tajiť, ja som sa v podstate tešila. Už mi chýbalo ťukanie do klávesnice, drnčanie telefónov a vzrušenie zo sťahovania mailov. Koľko dnes stiahnem? Sto, dvesto? Po dvoch týždňoch to bolo takmer tritisíc. Nejaký ten spam, to musí byť, hlášky o nedoručených mailov alebo pokusov doručiť zavírené správy a zvyšok žiadosti a problémy, zväčša poriešené. Kým sťahovalo maily, tak som sa pozdravila s kolegami, ktorým som s nadšením porozprávala svoj nezabudnuteľný zážitok s mantami. Prevažne ženské pohlavie obdivovalo moje opálenie, ktoré som zvýraznila bielym rolákom bez rukávov. Čo na tom, že je vonku pod nulou :-). Ja som bola ešte nabitá slnkom a energiou. Ale ten rozdiel bol očividný, ja som si ho uvedomila až porovnaním fotiek pred a po dovolenke. Nájdi rozdiel :-).
Ak mi prvý deň v práci (šok po dovolenke sa nekonal) dopadol dobre, tak doma to bolo horšie. Žiadni zmokovia u nás nežijú, čo by upratali za nás, a tak som sa teda musela pustiť do vybaľovania. Všetko som nahádzala do koša na prádlo, čo sa nezmestilo ostalo na kope pod umývadlom a bolo. Pri všetkej tej činnosti som mala za chrbtom malý doliezavý tieň, Kuba. So záujmom sledoval, čo robím. Tak mu hovorím: Kubo, keď ma toľko prenasleduješ, tak už by si sa to mohol aj naučiť. Veď čo si horší od komisára Rexa? Ten vie nosiť noviny, mobil ba aj nakupovať. A ty stále nič. A pri tom to aj ostalo. Spozornel, keď som zavesila suvenír, drevenú maľovanú masku, na stenu. Zrazu začal vrčať a brechať na ňu. Pobehoval hore-dolu asi tak s metrovým odstupom a stále sa mu niečo nepáčilo. Juraj zvesil masku dole a chcel ho s ňou zoznámiť. Tak zdrhol. :-) Po dvadsiatich minútach si ju prestal všímať a maska visí ďalej tam, kde som ju zavesila. Takže všetko dobre dopadlo.

14. december 2004
Náš deň začal okolo desiatej ráno, keď sme sa strieskali z postele. Prvé kroky smerovali k Aničke pozrieť Kuba. Privítal nás, ako sa na vipeta patrí, to znamená odzemky až k hlave. Dlho sme sa nezdržali, pretože nás čakalo kopec povinností.. banka, pošta, nákupy (vymetená chladnička, v ktorej ostalo len pár skazených potravín). Keď sme vybavili najnutnejšie, urobili sme to, na čo sme sa zastrájali asi po piatich dňoch maledivskej stravy - zašli sme sa naobedovať do pivnice U Šánera a dali sme si dobré slovenské jedlo. Juraj si rozkázal výdatný zabíjačkový tanier a ja som sa uspokojila aj so segedínskym gulášom s knedľou. To bola lahôdka po tých všetkých šalátoch, cestovinách a kuracine na milión spôsobov. Z reštaurácie sme sa presunuli do kníhkupectva. Spomenula som si na najčítanejšiu knihu na letisku, Da Vinciho kód a hneď som si ju kúpila. Doma som sa do nej hneď zahryzla, aj keď by som mala asi vybaľovať. Nevedela som sa však od nej odtrhnúť. Teraz už chápem, prečo ju tak ľudia žerú. Naposledy sa mi tak dobre čítalo Piate evanjelium od Vandenberga.
Samozrejme, že najviac ma zaujímali fotky z dovolenky. Sťahovali sme ich dosť dlho a ani sa niet čo čudovať. Máme ich vyše 1100, plus Paliho podvodné. Ani nechcem myslieť na to, kým sa to všetko vytriedi. A denník.. ten dovolenkový som tentoraz tak trošku odflákla. Zapísala som si prvých päť dní a potom sa mi už nechcelo :-). Ešteže mám fotodokumentáciu.

13. december 2004
Trinástka naozaj nie je moje šťastné číslo. Naše problémy začali skoro ráno. Okolo tretej sa spustila riadna búrka, takže som spala nepokojne a každú chvíľu som sa budila. More zúrivo narážalo na múr, ktorý nás chránil pred vlnami. Zatvorila som dvere, a to je už čo povedať, pretože milujem šum mora. No toto ma vážne vystrašilo. Rovnako ako minulý rok, keď udrel blesk do mora. Snívali sa mi divoké sny o potopených lodiach a padnutých lietadlách (asi priveľa pozerám správy).
Ráno som vstala ešte skôr, než nás budili telefónom. Lialo ako z krhly. Vybehla som ešte na pláž nabrať piesok do fľašky (to musí byť). Bolo pol siedmej ráno, načase zavrieť kufor a ísť sa naraňajkovať, pokiaľ sme nechceli ísť hladní. Lenže ouha, kufor nešiel zavrieť! Nech som robila, čo som robila, nevedela som nás zbaliť. Znovu nám volali na telefón, že čo je s nami, tak som celá nervózna kričala do telefónu, že vieme, ale máme tu nejaký problém. Už som z nervov takmer plakala. Nemali sme toho viac, než s čím sme prišli a aj tak sme sa nedokázali zbaliť. Problém bol v tom, že zatiaľ čo sme prišli s pekne naskladaným a vyžehleným prádlom, odchádzali sme s prádlom vlhkým, nech som sa ho snažila uložiť akokoľvek. O siedmej, takmer v hodine dvanástej, sa mi to podarilo. Nešli sme už ani na raňajky, boli sme nervózni a čakali sme, kým príde loď, ktorá nás mala odviesť na plošinu, z ktorej štartuje hydroplán.
More zúrilo. Ešte som nevidela tak rozbúrené more. Mala som pred ním rešpekt. Fakt to nie je sranda. Loď mala problémy priblížiť sa k mólu a my sme mali problém nastúpiť. Boli sme siedmi, my, paľovci, dve Nemky (matka s dcérou) a majiteľka ostrova. Bola to taká distingvovaná pani, o ktorej sa povrávalo, že hotel získala po rozvode. Najprv sme si mysleli, že je to Biolitová manželka, pretože ju celý čas obskakoval.
Keby nebolo skúseného kapitána, asi by loď skončila pod vodou. Ale možno si to len namýšľam. Možno sa to domácim zdalo ako niečo úplne normálne. Vlny narážali do lode a ošpliechali aj nás, takže sme boli takmer celí mokrí. Dívala som sa na záchranné vesty, ktoré boli zastrčené oproti, a v duchu premýšľala, či by sme ich nemali v takejto situácii mať na sebe. Možno nám sa to zdalo divoké a nebezpečné, ale domorodci nedávali najavo žiadnu paniku.
Konečne sme dorazili k hydroplánu a o chvíľu sme už sedeli v ňom. Keď sme vzlietli, cítila som sa bezpečne a vychutnávala si let (no áno, aj smrad). Tešila som sa z výhľadu na ostrovčeky, letisko, hlavné mesto. Mali sme šťastie. Pôvodne som chceli ísť na Ranvelli hydroplánom a naspäť rýchloloďou. Ale túto alternatívu zrušili, tak sme to boli nútení zmeniť. Ako dobre! Ísť v takom počasí rýchloloďou bola hotová samovražda! V duchu som myslela na pani, ktorá v tej lodi sedela a bola tehotná - v piatom mesiaci!
Na letisko sme prileteli skôr ako dorazila rýchloloď, a tá vyrazila nejaké dve hodiny pred nami. Dali sme sa do poriadku a pripravili sa na odlet. Keď prišli ostatní, zhrozene sme počúvali horory, ktoré zažívali na lodi. Mali porozbíjané kufre, mobily, jeden pán si narazil chrbticu. Vlny boli obrovské, loď z chladného plastu. Dajte si to dokopy a máte výsledok celej plavby.
Po odbavení sme sa dostali do zóny duty-free-shopov, kde sme trávili čas. Keďže sme ostali bez raňajok, hlad nás zmáhal. V reštaurácii sme si kúpili malé občerstvenie. Od Jurka som dostala maledivské známky do zbierky. Všade bolo množstvo ľudí rôznych národností. Angličanov som spoznala takmer okamžite. Čítali Da Vinciho kód. Bolo to ich poznávacie znamenie. A že ich nebolo málo! Musím si tu knihu aj ja prečítať..
Poučená nepríjemnými skúsenosťami z predchádzajúceho letu som si vzala od Andrei kinedril. O chvíľu začal účinkovať a ja som nedokázala udržať otvorené oči. Vyzerala som ako nadrogovaná (spotená, upachtená, unavená). Úplne ma to zmohlo. Lietadlo malo navyše meškanie.. Keď som sa dostala do lietadla, ľahla som si na sedadlá (lietadlo bolo znova poloprázdne, takže som sa natiahla cez tri sedadlá) a spala som až do Colomba. Keď sme boli nad Srí Lankou, Juraj ma zobudil, aby som si vychutnala pohľad zhora. Opakovalo sa to, čo i pred rokom. Najprv nám povedali, že prestávka bude trvať okolo dve hodiny, no už po pätnástich minútach nás začali zháňať zamestnanci letiska. Začínam mať pocit, že Srílančania majú nejakú traumu z cudzincov potulujúcich sa v transportnej hale. V Dubaji som zahájila útok na obchody. Odchádzali sme s troma novými parfumami a fľašou libanonského vína. Juraj si musel vystačiť s fotkou Mercedesu (minulý rok to bolo Porche). Oproti Male a Colombu i Slovensku je Dubaj veľmi lacný. Také Marlborky tam vyjdú na 35 korún. No nekúpte to.
Lietadlo pristávalo tesne pred polnocou. Aktuálna teplota -5 stupňov. Vitaj Slovensko. Sme doma.

12. december 2004
Posledný deň sme sa snažili využiť maximálne. Ráno mal Jurko svoj posledný ponor. Išli na Kalhu Thila. Prišiel nový divemaster so zaujímavým menom, Soba. Keďže ja som nešla, Jurkov buddy bol práve on. Juraj si ho nevedel vynachváliť, Soba bol skvelý ako potápač i ako človek. Keby sme ho mali celý ten čas, bola by radosť potápať. Jurko sa vrátil z ponoru celý vysmiaty. Podľa fotiek sa usmieval od ucha k uchu aj pod vodou. Robil svoje tradičné lietadielko a hral sa s klaunmi (Nemovia).
Zbytok dňa sme trávili na ostrove. Prešli sme všetko a fotili a fotili a fotili.. a blbli. Snažili sme sa zapamätať každučký detail a každú chvíľku, keby sa to dalo..
Poobede Andreu napadla geniálna myšlienka. Poďme na kanoe. Boli sme štyria, kanoe len dve a ešte k tomu jednomiestne. Tak chlapi "šoférovali" a ženy sedeli vzadu. Z môjho pohľadu to bol hotový horor. Udržať sa vzadu bolo takmer nemožné. Prúd bol silný, navyše začal odliv, čo obnažilo koraly, o ktoré sa mohlo kanoe oškrieť. Bolo to zábavné, ale aj namáhavé. Juraj si teda riadne zamakal.
Večer sme sa prechádzali po pláži a pozreli si posledný západ slnka na prenádherných Maldivách. Končí sa niečo krásne, a ja mám pocit, že to ubehlo tak rýchlo. S posledným lúčom slnka sa končí aj naša dovolenka. Koniec.

11. december 2004
Dnes ráno som sa bola s podmorským svetom rozlúčiť. Môj posledný ponor, ktorý sa konal na Black Coral. Ponor na tomto mieste sa už raz uskutočnil, ale ja som sa ho nezúčastnila. Všetci vraveli, že je tam veľmi pekne. Bol stredný prúd, tak sme sa držali viac pri útese. Nebolo mi to veľmi príjemné, pretože všade bolo množstvo vodných rastlín a spolu s tými čiernymi korálmi to vytváralo ponurú atmosféru a vyzeralo to dosť strašidelne. Ale inak to bolo prekrásne miesto. Kde som pozrela, všade nejaký maskovaný živočích. Našli sme živočícha, ktorého sme nazvali podmorské "hovienko", pretože jeho tvar tomu zodpovedal. Na našom útese bol čierny, tento bol biely. Vypúšťalo to nejakú tekutinu, vraj to mohlo byť nebezpečné. Palimu to nevadilo, ten si ho už medzičasom stihol ohmatať. Na každom metri sa pechorila nejaká lion fish. Podarilo sa nám naraziť aj na bat fish. Jej veľkosť je vystihnutá na fotke, kde sa za ňou naťahuje Andreina ruka.
A potom sme sa tým stredným prúdom nechali doviesť až na vrchol thily. Bolo to zvláštne miesto, ako keby sa tam križovali prúdy. Držali sme sa útesu a normálne sme viali vo veľmi silnom prúde. Taký silný prúd som ešte nezažila. Juraj bol vedľa mňa a všimla som si ako mu taká malá čierno-oranžová rybička doráža do ruky. Vonkoncom sa jej nepáčilo, že jej nejaká ruka vliezla do teritória. Tak jej Jurko pohrozil prstom :-).
Black Coral bolo zvláštne miesto. Pri predchádzajúcom ponore tam Paľo stratil pri zoskoku z lode opasok aj so všetkým závažím, ktorý potom musel zaplatiť. Ponor ho tak vyšiel riadne draho (70 dolárov). Na lodi mi Juraj zahlásil, že stratil bóju. Vravím si, no paráda, tak keď za opasok účtujú takú pálku, nechcem vedieť, koľko nás bude stáť ta bója. Našťastie, keď sa nalodila Andrea, priniesla aj našu stratenú bóju, ktorú zachytila, keď preplávala okolo nej. Mali sme šťastie..
Po návrate som sa vyhrievala na slniečku. Ako naposledy, aj tentoraz som pociťovala pod vodou nepríjemnú zimu (napriek 27 stupňovej vode). Už mi bolo trápne to hovoriť. Mala som toho dosť. Čoho som sa však nevedela nabažiť boli západy slnka. Žasla som z odlivu, ktorý obnažil takmer celý útes. Voda nevzala všetko a tak som našla hviezdicu. Vrátila som ju do vody, ale mala som ju asi vyhodiť, lebo práve ony ničia korály.

10. december 2004
Dnes bude reč o splnenom sne každého potápača.. Po skromných raňajkách, pretože pred ponorom nejedávam, sme si zbalili výstroj, nasadli na dhoni a pálili na Manta Point. Cesta trvala asi dve hodiny, pretože Manta Point je na opačnom konci ari atolu. Loď bola plná mantuchtivých potápačov, ale aj nepotápačov, ktorí ich chceli uzrieť aspoň z hladiny pri šnorchlovaní. Ako divemaster išla s nami len Simone (viac inštruktorov nebolo, keďže Modo a Biolit boli nepoužiteľní), z toho dôvodu prísne obmedzili počet potápačov. Ešte šťastie, že sme sa zapísali ako prví. To by som neprežila. Na tento ponor som sa obzvlášť tešila.
O desiatej sme už boli na mieste a pripravovali sa na ponor. Nemilo nás prekvapili vlny. Zanorili sme. Prúd bol vcelku mierny, viditeľnosť výborná. Oči som mala ako na stopkách a jastrila po nejakej mante. Lenže nič sa nedialo. Napriek tomu sme videli množstvo tiger fishov a obrovských napoleon fishov. Takmer celý útes bol posiaty dierami s murénami. Človek si musel dávať pozor, aby sa neobtrel okolo nejakého strapatého "lionfisha" alebo murény. Ponor mi trval asi najdlhšie zo všetkých, čo som doteraz absolvovala, 51 minút, ale minula som takmer všetok vzduch. Vo fľaši mi ostalo len 10 barov.
Po ponore sme mali prestávku, ktorá mala byť v podobe chutného obeda na opustenom ostrove. Žiaľ, po niekoľkých nezdarných pokusoch priblížiť sa loďou k pobrežiu, sme to vzdali a najedli sa na lodi. More bolo príliš divoké a rozbúrené. Pri konzumácii špagiet, pizzových koláčikov a čerstvého ananásu mi len tak medzirečou Jurko oznámil, že pravdepodobne žiadnu mantu neuvidíme. Tento výlet sa nemal ešte konať, pretože prúdy nie sú priaznivé, ale ľudia boli nespokojní, takže nakoniec museli výlet usporiadať aj napriek tomuto faktu. Samozrejme, že ľuďom toto nepovedali, ale Jurkovi to prezradil Mário (aha, takže on je nakoniec dosť dôležitá osoba!). Juraj nám to prezradil až teraz. Ale aj keby mi to povedal ešte na Ranveli, išla by som. Radšej vsadiť všetko na šťastie, veď byť na Maledivách a nepokúsiť sa vidieť manty je vyslovená hlúposť. To je ako ísť do Egypta a nevidieť pyramídy.
Poobede sme si dali pauzu, niekto si dal kávičku, niekto sa vyhrieval na slniečku. Znova sme sa pripravili na ponor a išli dole. Problém bol, že som už mala pravdepodobne prehriatý organizmus. Už prvý ponor som sa triasla ako osika, napriek tomu, že voda mala 27 stupňov. Tento stav mi spôsoboval nekoordinované pohyby pod vodou, nepríjemný ponor, z ktorého som nič nemala. Stále som sa presviedčala, vydrž. Už som nevnímala tú krásu, len to, že mi je obrovská zima. A to som mala na sebe ešte potápačské tričko. Keď som tak premýšľala o tom, či pokaziť buddymu Jurkovi ponor a ísť hore alebo to ešte nejako vydržať, keď som začula známy kovový zvuk. Okamžite som sa obzerala čo je na okolí, čo treba vidieť. Manta! V diaľke plávala nádherná osamelá manta. Napriek tomu, že bola dosť ďaleko, bolo ju krásne vidieť. Musela byť veľká. To som už na chlad nemyslela a v duchu som sa tešila, že som videla mantu, takže ten ponor nestál úplne za.. Všetci sme si ukazovali ok a tešili sme sa, že sme videli mantu. Vtom som si všimla, že mám vo fľaši už iba tridsiatku. Načase ísť hore. Okrem mňa mal tak málo vzduchu ešte jeden starší pán, ktorý potápa už dvadsať rokov, Paľo. Tak sme sa dohadovali znakovou rečou, kto s kým ide hore. Juraj mal bóju, tak vzal mňa aj Paľa hore. Otočili sme sa a chceli vyplávať k hladine, keď vtom sme zamrzli od prekvapenia. Pred nami, asi tak pol metra od nás "stáli" až tri obrovské manty!! Úplne ma to ochromilo a očarilo. Mante, ktorá bola najbližšie som sa dívala rovno do očí a nevychádzala som z úžasu. Vtedy som to ešte nevedela pomenovať, ale neskôr sme došli k tomu správnemu pocitu. Mali sme pocit, ako keby sme sa stretli s mimozemšťanmi. Ťažko presnejšie opísať tú chvíľu, ale bolo to niečo nádherné a neopakovateľné. Po prvotnom ochromení od úžasu mi začal konečne mozog pracovať. Čo robiť? Prvotné pravidlo znelo: nevyplašiť manty, aby ich videli všetci, treba sa chytiť korálu. Lenže od útesu sme už boli vzdialení, navyše nami hádzal prúd. Tak som sa chytila toho, čo bolo najbližšie. Juraja :-). Manta sa na nás dívala. Prisahala by som, ako keby natočila hlavu a chcela naznačiť: hm, a vy ste čo za (po)tvory? Potom ako keby zaradila spiatočku a preplávala nad nami. Za ňou ďalšie dve manty. Bolo to nádherné. Chytili sme sa korálu a dívali sa za nimi. Potom som už naozaj musela ísť hore, pretože ručička sa začala nebezpečne blížiť k desiatke.
Keď sme sa nalodili, nevedeli sme sa vyrozprávať zo svojich pocitov. Manty videli aj ľudia, ktorí šnorchlovali. Všetci sme boli vzrušení a šťastní. Celú cestu naspäť, až do večera sme preberali tento zážitok. Je to spomienka, na ktorú budem spomínať celý život. Je mi jasné, že sme mali aj veľký kus šťastia. Že sa prúd obrátil a že sme sa ponorili práve v ten čas. Stačilo by o niečo skôr, nevydržal by mi vzduch a manty by som nikdy nevidela.
To však nebol koniec dňa. Zrejme ten entuziazmus nám dodal toľko energie, že sme sa vytancovali na diskotéke, ktorú sme o jednej v noci zatvárali. D.J.-a robil Biolit. Tancovala som s Palim, bláznila sa s Jurkom a on mi potom chcel kusnúť do prštekov na nohe :-). Bolo nám veľmi dobre.

09. december 2004
Ráno som vstala spolu so slnkom a privítala nádherný deň. Po raňajkách sme si pozreli kŕmenie rybičiek a korytnačky a o desiatej sme sa už vyvaľovali na pláži. Neodolali a fotili sme sa na cípe ostrova, tam kde sa stretávajú vlny. Chvíle, keď sme sedeli v objatí a vlny hladkali naše telá, patria k tým najkrajším.
Po obede sa konal ponor na Baru thila, ktorého som sa nezúčastnila, pretože zajtra ideme na Manta Point, kde by sme mali absolvovať dva ponory. Manta Point je potápačské miesto, kde je možné vidieť raje manta, za predpokladu, že je priaznivý prúd a máte šťastie. Vidieť manty je snom každého potápača. Dosť s týmto výletom vymýšľali, pretože stále nebol ten správny prúd. No včera po výlete na Dhangethi konečne vyvesili termín výletu - zajtra. Večer sme mali dohodnutý nočný rybolov. Bolo nás toľko, že museli ísť dva lode. Jedna bola "talianská" a na druhej sa ozývala rýdza slovenčina. Na talianskej lodi bol ako sprievodca Enrico, taliansky delegát. S našou slovenskou skupinou bol Mário, pretože naše slečny delegátky mali asi zaujímavejší program. Na toto ich správanie bolo nabrúsených mnoho ľudí, obzvlášť tí, ktorí nevedeli anglicky, ani žiadnu inú reč. Ale aj Mário sa vyjadril, že s ich spoluprácou nie je spokojný a rezort sa bude na nich sťažovať. Neboli to nešikovné dievčiny, len ich prístup bol dovolenkový. Akoby zabudli, že sú tam pracovne a nie na výlete.
Tentokrát s nami Andrea z pochopiteľných dôvodov nešla. A tak som mala na chvíľu dvoch mužov - Juraja a Paliho. Chudáka Mária som tým úplne doplietla. Keď sme sa rozprávali, označil Paliho za môjho "boyfrienda", tak som ho opravila, že som vydatá a môj manžel je tamto, ukázala som na Juraja. Lenže ja som sa zasmiala a dodala: "No možno mám dvoch". Bol to len vtip, ale Mário bežal za Jurajom a celý prekvapený sa ho pýtal, či slovenské ženy môžu mať dvoch alebo viac mužov. Tak sme sa zasmiali na Máriou účet, ale on to vzal v pohode. Výborne sme sa bavili. Palino si trénoval postoje s kotvou a ja som sa nechala nahovoriť na fotku na prove lodi. Aj západ z lode bol úžasný. Už menej sa mi darilo v činnosti, pre ktorú sme tam boli. Ani Jurko, ani ja sme nič nechytili. Zato na Paliho brali ryby ako divé. Pošťastilo sa mu uloviť riadne kusisko. A zajtra to máme na večeru.

08. december 2004
Minulý rok som na Maledivách východ slnka neuzrela. Nikdy sa nám nepodarilo vstať ráno o šiestej. Tentoraz to bolo iné. Ako keby som podvedome nechcela vynechať ani maličký kúsoček toho, čo sa mi v tomto čarokrásnom prostredí ponúka. Pred šiestou som už bola na nohách, hodila niečo na seba (ťažko hovoriť o obliekaní na Maledivách - stačia plavky a pareo) a vybehla na pláž. Samozrejme, že s foťákom. Prvú fotku som urobila o 6:08. O 6:20 bolo už slnko vyššie a o pol siedmej to vyzeralo takto. Pláž zívala prázdnotou, iba volavky stáli ako na stráži a personál zametal chodníky plné opadaného lístia a kvetov. Bolo krásne ráno a ja som sa ho snažila zapísať do pamäti. Viem, že časom sa tá chvíľa, keď som stála na pláži a more mi obmývalo nohy a ja som sa dívala ako slnko pomaličky stúpa, aby prejavilo svoju silu, vybledne. Vtom niečo zašuchorilo, nastal krik a vresk, ktorý ma vytrhol z rozjímania o krásach Zeme, a z krovia vedľa mňa vypadlo vtáča. Také malé a divné, ešte som ho tam nevidela. Ale bolo odvážne, asi ako naše domáce sliepky. Po raňajkách som pokračovala v oddychovaní, pretože na ponor som nešla. Išli na Velagali thilu. Bol však silný prúd a Simone netrafila miesto. Juraj sa ponoril so svojim buddym, ale nič sa nedialo, čakali 15 minút, tak sa vynorili. Potom sa opakovane ponorili a pokračovali v prehliadke, no stratili zbytočne 15 minút vzduchu.
Po dobrom obede, pri ktorom sme bojovali s doternými vranami sme si sadli na mólo a čakali kým po nás príde loď. Ja, Juraj a Andrea sme si sa vybrali na prehliadku rybárskeho ostrova Dhangethi. Druhým dôvodom boli samozrejme aj nákupy suvenírov. Pali s nami nešiel, ten si dal poobedný ponor. O druhej sme vyrazili. Cesta trvala iba desať minút. Už z lode sa nám naskytol krásny pohľad na ostrov, ktorý dýchal životom. Pri móle kotvila loď, na ktorú nejaký muž nakladal raždie. Vylodili sme sa a začali sme prehliadku Dhangethi. Ako prvé sme videli kultúrne centrum. Išlo o budovy postavené z dreva, raždia a listov. Úplne vážne a bez srandy to bolo miesto, kde sa stretávali a robili niektoré zo svojich tradičných činností. Neviem, možno tkali látky či plietli laná. Čím viac sme sa dostávali do vnútra ostrova, tým to bolo zaujímavejšie, hlavne tie pohľady na more, odstavené lode a podobne. No mňa najviac zaujímali deti, vďačný to objekt na fotenie. Niektoré sa hrali pri mori, iné si prezerali obrázky pri dome, ale väčšinou to vyzeralo takto. Vo vnútri sme narazili na krásne veľké palmy, zaujal nás múr vyrobený z koralov, alebo so zabudovanými mušľami. Kedysi sa všetko stavalo z koralov, ale neskôr to vláda zakázala a tak stavali už z tradičného stavebného materiálu. V strede ostrova sme narazili na futbalové ihrisko, na ktorom sa hrali deti. O niečo ďalej bola skromná mešita, vôbec nie taká parádna akú sme videli na Mahibadhoo, a cintorín. Na južnej strane ostrova sa nám naskytol krásny výhľad a pekný neporiadok, ako by to niekto nazval. Ale mne sa to páčilo, všetko totiž dýchalo životom. A pošťastili sa nám zachytiť aj vysmiate tváričky detí. Boli sme trošku impertinentní a nazreli sme im objektívom do dvora, aby sme zistili ako bývajú, videli sme mestskú radnicu a dokonca aj telefónnu búdku. Školu sme videli len spoza plota, ale zvyčajne sa učia vonku na pláži. Tiež by som brala také učenie. Nakoniec sme dorazili na dlhú ulicu, pozdĺž ktorej bolo nespočetné množstvo obchodíkov. Veď ju aj nazvali "champ elyseé". Tu sa robil biznis.
Vrhli sme sa na nákupy ako hladné supy. Každú minútu ma pozývali miestni do obchodov, preplnených množstvom tovaru, nakoniec sme si vybrali jedného milého pána, u ktorého som si vybrala masku, ručne robenú misu z kokosových kúskov, nejaké plážové oblečenie a drobnosti pre známych. Aj sme sa dobre porozprávali, zistili sme že často chodieva na Ranveli, kde má zrejme nejaké obchody. My sme mali z toho dobrý pocit, a myslím, že aj on. Nezabudla som ani na svoju vášeň - známky a kúpila som si nejaké kúsky. Z nákupu sme sa vracali ovešaní taškami.
Pri odchode na móle sedeli deti. Hompáľali nohami a nesmelo na nás pokukovali. Všetky boli v červenom a dievčatká mali načerveno namaľované pery a líčka. V taške som mala pre ne prichystané lentilky. Vedela som, že sa zídu. Ponúkla som ich. Okrem detí tam bola zaparkovaná motorka. No nemohla som odolať :-). Posledný pohľad na Dhangethi a odchod.. Cestou naspäť loď viedol Mario, to je ten mladý tmavý muž. Je to jeden z manažérov rezortu, myslím že zodpovedal za animačné programy.
Vypotápaný Pali nás už netrpezlivo vyzeral. Z výletu som bola veľmi natešená, ale aj unavená. Trošku sme si oddýchli a išli sme si zaplávať do bazénu, no zvrhlo sa to na bláznenie. Večer sa konal s niekoľkodňovým oneskorením Crab Race - preteky krabov. To je taká súťaž, kde si vyberáte kraba, dáte mu vtipné meno a on potom za vás maká - musí sa dostať čo najskôr na čiaru. My sme jedného kraba pomenovali Smarkaty pinďur a druhého Gizmo. Musím však povedať, že oproti minulému roku to bolo dosť suché, a to nie preto, že sme nevyhrali. Ešte aj tí kraby boli nejakí leniví..
Po skončení súťaže sa nič nedialo. Dobrú noc. Žiadna diskotéka, nič. Minulý rok sme mali "diždinu" každý druhý deň. Keby sme nepotápali, tak sa asi nudíme. Žiadalo sa mi viac tancovať.

07. december 2004
Celý dnešný deň sme venovali oddychu, takže sa nepotápalo, ale leňošilo. Ráno sme nakŕmili korytnačku a potom sme sa vyvaľovali na pláži. Slnko neúprosne pálilo a my sme s radosťou odolávali náporom horúčavy. Nebolo nič krajšie! Ráno, resp. dopoludnia mi siahala voda ešte po zadok, potom začala klesať. Blízko skál v plytkej vode vraj videli plávať murénu, ktorá vzápätí zaliezla pod jeden z kameňov. Tak sme ich s rešpektom radšej obchádzali. Istému pánovi z Čiech sa stala nepríjemnosť. V tejto vodičke nešťastnou zhodou náhod pri čvachtaní natrafil na medúzu. Aspoň sme si to mysleli, ale neskôr tvrdil, že to bol zvláštny guľovitý tvor farby piesku, ktorý sa do neho aj zahrabával. Dokonale maskovaný živočích. Oprel si o neho koleno a ostal mu na ňom veľký červený fľak, niečo ako popálenina. Nuž, tomu sa hovorí smola. Zajtra ideme na rybársky ostrov Dhangheti, kde je nemocnica, tam sa mu na to pozrie miestny lekár.
Na obed sme mali môj obľúbený dezert, čokoládový koláč. To bolo piškótové cesto celé zaliate poriadnou dávkou čokolády a posypané orieškami. Išla som sa za tým zblázniť. Už minulý rok som si to zamilovala, jedla som to s banánom. Kuchár, ktorý mal na starosti stôl s dezertami ma už poznal. Keď ma videl z diaľky, už mi podával tanier a ochotne pomáhal naberať čokoládový koláč. Keď náhodou došiel, rýchlo utekal do kuchyne pre ďalší. Neskôr si zo mňa trošku uťahoval. Keď som si naberala napríklad cestoviny, škeril sa na mňa, či si nechcem na to dať čokoládovú polevu. Bol to taký milý mladý muž so širokým úsmevom. Len škoda, že som si ho nevyfotila. Zato sa mi pošťastila fotka s naším osobným čašníkom. Každý stôl mal prideleného čašníka, ktorý sa o svojich hostí staral. Ten náš bol rodený Maledivčan, čo sme sa aj čudovali. Nešlo mi do hlavy, ako môže pracovať, keď sa musí päťkrát do dňa modliť. Ale to nie je moja starosť. Na tejto fotke je po mojej ľavici. Po pravici stoji jeden milý kuchár, ktorý mal veľké nadanie na jazyky. Trikrát som mu povedala názov jedla po slovensky a on ho už nezabudol. Naučila som ho mrkvu, baklažán, karfiól, brokolicu, zemiaky. Nikdy nás Slovákov nepozdravil inak ako dobré ráno, večer, deň, podľa toho čo práve bolo. Nuž a tradičnými spoločníčkami na raňajky i obed boli vrany. Bez hanby kradli jedlo priamo od stola, ak si človek nedal pozor.
Večer sme už tradične sedeli na móle alebo v bare, dopĺňali tekutiny a zabávali sa. Keď sme sa prechádzali po móle a dívali sa do vody, zistili sme, že si tam veselo pláva niekoľko malých žraločikov black tip shark.

06. december 2004
Dnešný deň bol o niečo iný ako predošlé. Ráno po raňajkách veľká skupina ľudí odišla na celodenný výlet na tzv. island hoping. Ani Andrea a Pali si nenechali ujsť tento výlet. My sme ho absolvovali minulý rok (2.11.2003), preto nás to nelákalo. Vedeli sme, čo to obnáša, preto sme sa na túto atrakciu nehrnuli. Radšej sme si dohodli poobedný ponor na Vilamendhoo thila, ktorý Aďa s Palim dosť ospevovali, pretože tam videli zaujímavé vodné potvory. Tak sme si celé doobedie leňošili vo vode a Jurko skúšal podvodný foťák a trošku experimentoval. Niektoré zábery sa mu mimoriadne vydarili. Po malom obede sme sa pripravili na ponor.
Napočudovanie, loď bola plná. Divemasterom bola Nemka Simone, ale pridal sa aj Biolit a Modo, ktorí na tomto mieste stratili lampu, tak sa ju chceli pokúsiť nájsť. Normálne má lampa pozitívny vztlak, takže vždy vypláva hore. To by znamenalo, že hľadajú zbytočne. No táto lampa bola nejaká špeciálna, mala negatívny vztlak a klesala ku dnu.
Simone zisťovala prúd a nejako jej to nevyšlo. Keď sme zanorili, museli sme poriadne makať, aby sme sa dostali kam sme chceli, inak nás ťahal prúd. A ja s prúdmi nekamarátim. Tento bol asi najsilnejší, čo som zažila. Aký silný prúd to bol, vidno najlepšie na tejto fotografii sasanky. Aj Nemov to kdesi odnieslo :-). Keď sme sa však otočili a išli po prúde, bolo to o niečo lepšie. Lenže ja som plávaním proti prúdu vydýchala kopec vzduchu. Tak som potom ťahala zo Simoninej fľaše. Spolu sa nám podarilo vidieť pod skalou homára. Ponor nebol až taký skvelý ako opisovala Andrea s Palim, možno aj kvôli silnému prúdu, ale videli sme kadečo. Stačilo mať poriadne otvorené oči. Napríklad na tejto fotke na prvý pohľad nič nie je, ale je tam mimoriadne kvalitne zamaskovaná ryba. Kto ju rozozná, je frajer :-). Videli sme aj množstvo tiger fishov. Tie sú útočné, keď strážia hniezdo s mladými. Neznesú žiadneho votrelca vo svojom rajóne. Ponor sa pre mňa skončil pomerne skoro, po tridsiatichpiatich minútach. Keď som vyšla hore, mala som vo fľaši už len 10 barov. To je minimum, inak by som znehodnotila fľašu. Tak sme sa nalodili a čakali na Biolita a Moda, ktorí nejako dlho hľadali svoju stratenú lampu. Nakoniec sa vynorili asi tak po pätnástich minútach po nás. Všetci ich začali objímať a potľapkávať. Vôbec som nechápala čo sa stalo. Po návrate na rezort sa "stratili". Neskôr vysvitlo, že vtedy pod vodou mali namále. Biolitovi prišlo zle a pod vodou odpadol. Začal padať do hlbiny. Keby tam nebol Modo, neviem ako by to dopadlo. Modo ho zachránil. Vraj ho zachytil niekde okolo 80 metrov pod vodou. Po návrate ich nalodili a odišli do hlavného mesta do deko komory. Keď sa po niekoľkých dňoch vrátili, už nepotápali. Mali zákaz potápať na šesť až osem mesiacov. Zo zdravotných dôvodov. Takže v tej vode sa naozaj muselo niečo vážne stať.
Konečne sme si tento večer vychutnali západ slnka. Stále sme mali nejaký program, takže večer sme sa na pláž nedostali. Tentoraz nám to vyšlo a tak sme pofotili množstvo gýčových západov. Z týchto fotiek sa vytešujem najviac, pretože mi pripomínajú tie najkrajšie, neopísateľné okamihy.

05. december 2004
S novým dňom prišli nové zážitky. Ráno sme mali zahovorený ďalší ponor, tentoraz sme mali ísť na Black Coral. Lenže pršalo a mne klesol tlak. Necítila som sa dobre, tak som to odvolala. Nič sa nestalo, veď minimálny počet, aby vyrazila loď na more bol dvaja potápači, a oni boli traja plus dvaja Francúzi. Keď odišli, vyčasilo sa. Počkala som si na kŕmenie rybiek a jednej korytnačky. To je novinka, pred rokom to nerobili. Vždy okolo deviatej ráno prišiel zamestnanec na mólo a hádzal rybám ryby. Takmer vždy prišla aj korytnačka, ktorú chcel každý vidieť a odfotiť si ju. Ryby už boli naučené na toto ranné kŕmenie. Ale je zaujímavé, že to nikdy neprilákalo žraloka. Asi sú fakt prepchatí.
Sadla som si k bazénu, ktorý som mala celý pre seba. Oddychovala som, dopĺňala tekutiny a sem-tam si zaplávala. Juraj sa vrátil natešený z ponoru, že videl white tip sharka. Keďže som ráno do seba nedostala ani odrobinku, dali sme si dobrý obed a potom sa opaľovali a prechádzali po pláži. Dokonca aj Jurka sa mi podarilo dostať pod slnečník. Milovala som tie chvíle, keď ma slnko hladkalo a pofukoval vetrík. Ponorila som sa do teplej slanej vody a nechala vlnky obmývať moje telo. Vedela som, že tie chvíle nebudú trvať večne, preto som sa snažila vychutnať si každú takúto chvíľu.
Keď prišiel čas na čaj, náhle sa zdvihol vietor. Veľmi nás to nepotešilo, pretože sme sa o siedmej chystali na nočný ponor. Išli sme len traja, ja, Juraj a Pali, Aďa odmietla ísť. Tešila som sa, ale keď som videla to rozbúrené more, nebolo mi všetko jedno. Ponor sa konal na domácom útese, ale more sa doslova rozčertilo. No nič, hrdinsky sme zišli dole a zanorili. Lenže mne to nešlo. Zasa ma silne pichalo v uchu a ani za nič dole. Tak ma Modo poslal hore. Nadávala som ako pohan. Neskôr som zistila, že mám pravdepodobne opuchnutú eustachovú trubicu a to sprevádzalo všetky moje ponory. Keď skončili ponor, Juraj sa vyjadril, že bol celkom rád, že som nešla. Prúd bol veľmi silný, more rozbúrené, skoro ich to oplieskalo o útes. Dodnes neviem, či vôbec z toho ponoru niečo mali.

04. december 2004
Po raňajkách sme si išli pripraviť veci na potápanie. Čakala na nás už loď - dhoni, ktorá nás mala odviesť na Kuda Thila. Thila je niečo ako nevynorený korálový ostrov. Mnohí ľudia si myslia, že more je len hlbočina. Ale nie je. Voda ukrýva thily, kde je ukrytý podmorský život. A práve ten sme sa vybrali objavovať. Loď vyplávala okolo deviatej. Po ceste sme si poskladali výstroj. Sprievodcu nám robil Modo. Vzal nás na strechu lode a spolu sme si prešli celú trasu ponoru. Rozprával nám, čo tam uvidíme, ak budeme mať šťastie.
Viditeľnosť bola výborná. Ryby sa predháňali, aby sa nám ukázali v čo najkrajšom svetle. A že sa bolo na čo dívať.. najprv kŕdeľ modrých rýb, potom červených, bielo-žltých, bielo-čiernych, pestrofarebných papagájovcov, murény a množstvá jedovatých lion fishov. Nechýbali sasanky rôznych tvarov, hviezdice, maskované ryby a rôzne morské organizmy. Len bolo treba mať oči otvorené do korán. Modo mal na krku kovové puzdro, ktorým zahrkal, keď videl niečo zaujímavé. Takto nás upozornil na žraloka (white tip shark) v diaľke. Druhýkrát sa ozval známy tón, keď spod skaly vyplávala korytnačka a mierila na hladinu. Všetci sme boli z toho vytešení. Priplávali sme ku skale, kde chalani objavili ukrytú korytnačku. Jurko ma v dobrom začal k nej ťahať, aby som sa pozrela. Lenže mne pri tej skale nešlo vyrovnať tlak a bolelo ma ucho. Juraja som musela odstrčiť, aby ma nechal vyrovnať tlak. Ako som tak lietala hore a dole a hľadala výšku, v ktorej by mi prestalo tlačiť na ucho, pocítila som, že ma to ťahá hore. Mala som už prázdnu fľašu, tak ma začalo vynášať. Lenže nikto si ma nevšímal, už som im chcela zamávať papá, keď ma zbadal Modo a stiahol ma dole. Našťastie už bol koniec ponoru, pretože nám dochádzal vzduch a ja som ten svoj vybabrala pendlovaním pri vyrovnávaní tlaku. Urobili sme povinnú päťminútovú zastávku a išli sme na loď. Moja maximálna hĺbka bola 27 metrov, teplota vody bola aj v takej hĺbke 27 stupňov. V takej teplej vode sme potápali v shortoch. Andrea a Paľo síce najprv vymýšľali, že im bude zima, ale Biolit ich presvedčil, aby si vzali shorty, že je to dostačujúce. Keď nakoniec prikývli, že to teda skúsia, Biolit si vytiahol päťmilimetrový dlhý neoprén a začal si ho obliekať. Tí domorodci sú hrozne rozmaznaní. Aj dvadsaťpäťstupňová voda sa im vidí chladná.
Po obede išli chlapi šnorchlovať a ja s Andreou sme sa išli slniť. Pláž bola prázdna, no napriek tomu som si nemala kde ľahnúť! Na každom lehátku bol uterák alebo nejaký kus oblečenia. Človek si zaplatí all inclusive a má ležať na piesku? Tak to teda nie! Vybrala som si lehátko, dala dole uterák a vzala som si ho. S obsadenými lehátkami mali problém všetci Slováci. Časom sme zistili, že niektorí cudzinci si obsadzovali aj osem lehátok, pričom boli len dvaja a potom si vyberali kde budú sedieť a pod ktorým slnečníkom! Raz-dva sme ich zrušili. Väčšina začala praktizovať vyhadzovanie uterákov a bol pokoj. Pláž nikdy nebola plná, ale vždy boli obsadené všetky lehátka. Nevedela som pochopiť tú vypočítavosť. Veď ak potápam alebo idem na výlet, tak nebudem predsa obsadzovať lehátko. Ale niektorí to robili snáď naschvál. Minulý rok sme takéto móresy nepoznali. Ostrov bol obsadený len Talianmi a Slovákmi. Ale tento rok pribudlo aj zopár Angličanov, Nemcov/Rakúšanov a Francúzov.
Deň sme zakončili posedením na móle pri dobrom drinku až do neskorej noci. Vetrík príjemne pofukoval a nebo bolo plné hviezd.

03. december 2004
Po raňajkách, ktoré sa mimochodom nijak zvlášť nezmenili (stále v štýle anglických raňajok), sme nabehli do potápačského centra. Pomaly sme si poskladali výstroj a vybrali sa k mólu. Na moje prekvapenie sme nešli z brehu, ale mali sme skákať z móla. Technický problém nebol, jednou ruku som si chytila masku a regulátor, druhou opasok a - nič. Biolit, ktorý išiel s nami, mi kričal, že mám urobiť krok do vody. No ale urobte krok do prázdna s nákladom na chrbte. Zdvihla som nohu a hneď som sa rozkolísala. Ani za nič. Keď už všetci kričali jeden cez druhého a len ma tým znervózňovali, tak som sa naštvala a skočila. Žiaden krok som neurobila, lebo mi to nešlo.
Biolit s nami robil niektoré predpísané cviky v plytkej vode. Keďže sa tam nejaký ten koral našiel, poodierali sme si kolená. Potom sme zanorili a ponor sa začal. Bolo to úplne v pohode. Biolit sa ukázal ako vynikajúci sprievodca. Každú chvíľu nám niečo ukazoval. Keďže som bola hneď za ním, všetko skúšal na mne. Najprv mi dal do ruky takú zvláštnu "guľu". Tak som si ju poobzerala a podala ďalej. Potom "čierny konárik" (možno nejaký druh hviezdice), ktorý sa okamžite prisal na prsty. Nebolo to nepríjemné, naopak, zdalo sa mi to zábavné. Ja by som sa určite ničoho nedotýkala, keby nebolo Biolita. On presne vedel čoho sa dá a čoho sa nedá dotknúť. Zistila som to o chvíľu, keď na mňa kývol, aby som prišla bližšie. Tak som priplávala, chytil mi ruku a chcel mi ju akože vložiť do nejakého organizmu, čo sa inštinktívne zatvoril. Ja som ruku tiež inštinktívne odtiahla a on sa pobavene zasmial (ak sa pod vodou dá zasmiať). Pred nami sa ukázal potopený vrak a my sme zanorili hlbšie. Hĺbkomer ukazoval 25 metrov, licenciu mám len na 20 metrov. Zvláštne, nepocítila som nič nepríjemné (pri výučbe som mala problém s hĺbkou, aj 10 sa mi zdalo príliš veľa). Pri vraku sme toho veľa nevideli, pretože tam bola tma. Tak sme plávali vyššie. Po ceste sme videli niekoľko murén zalezených v diere. Cez deň spia a večer chodia loviť. O niečo vyššie sa vynímala pekná sasanka, okolo ktorej plávali klauni (Nemovia). Biolit mi schmatol ruku a celú ju vložil do tej sasanky. Trošku som sa s ňou pohrala a išli sme hore. Teda so sasankami by som sa vedela hrať hodiny a hodiny. Keď sme vyšli hore, bola som unesená z tej nádhery. Viem, že mnoho urobí aj dobrý sprievodca, čo zdá sa, že Biolit bol.
Do večera sme mali čas sa vyvaľovať na pláži. Mali sme to pekne rozdelené. Ja s Andreou sme trávili čas na južnej pláži a priebežne sa osviežovali v plytkej vode. Chlapi väčšinou šnorchlovali a popritom fotili podmorský svet. Alebo naháňali žralokov, ktoré sa odvážili priblížiť k reefu.
Podvečer sme si vyšli na nočnú rybačku. Nalodili nás na loďku dhoni a vyviezli kúsok od ostrova na otvorené more. Loď zakotvila a nám dali do rúk kotúče so silonom. Na konci bolo závažie a háčik, na ktorý nám chlapci-domorodci napichovali kúsky ryby a ukázali nám ako sa rybárči. To sa odmotal poriadny kus silonu, asi tak 20 metrov a čakalo sa, ktorá ryba sa zahryzne do šťavnatého sústa. Čoskoro sme zistili, že tie ryby nelovíme, ale kŕmime. Objedli návnadu a my sme vyťahovali len prázdne háčky. Čakala som a čakala a nič. Zmenila som miesto a aha ho! Zatrepal sa silon a vylovila som asi pätnásťcentimetrovú rybu, takú bielu so žltými pásikmi. Jurko nechytil nič, len korál, vďaka ktorému prišiel o háčik a závažie. Ale bol rád, nechcel nič zabiť. Paľovi sa tiež veľmi nedarilo, keď zrazu len vytiahol čosi veľké. Murénu! Chvíľu sa z nej tešil, zvečnil si ju a potom ju odrezali nad vodou. Ale sa jej báli ako čert svätenej vody. Ani sa nečudujem, uhryznutie murénou nie je nič príjemné. Jej mäso sa nedá jesť, je jedovaté. Mne sa pošťastilo uloviť ešte jednu rybku, navlas rovnakú ako tá prvá. To asi aby jej nebolo smutno. Aďa nechytila nič, len morskú chorobu. Ale po dvoch hodinách hojdania na vode, aj mne bolo nejako divne. Po príchode na rezort sa nás opýtali, či nám majú zajtra na večeru rybu pripraviť. Odmietla som. Nelovila som pre seba, ale pre všetkých. Mne sa rybolov páčil, bola to zábava a aj romantika. Sedieť na lodi pri západe slnka a počúvať žblnkot vĺn..
Večer sa konalo tradičné boduberu privítanie a potom diskotéka. Dali sme prednosť spánku. Ráno nás čaká ponor na otvorenom mori.

02. december 2004
V Dubaji som ako prvé navštívila tie diery, ktoré nazývajú toaletami. Potom som sa vrhla na nákupy. Ale keďže som si nebola istá, nechala som to napotom. Po návrate do lietadla som pocítila nesmierny hlad. Museli sme však čakať až do východu slnka, keď sa začali podávať raňajky. Východ slnka z lietadla bol nádherný. Dívala som sa z okienka na oblohu tak dlho, dokiaľ sa dalo, potom však vyšlo slnko príliš vysoko a veľmi pálilo. Čoskoro sa pod nami začali objavovať staré známe ostrovčeky a lagúny. Maledivy!!! Tak sme tu!
Lietadlo začalo klesať a ja som sa zvíjala v bolestiach. Keď som vyšla z lietadla a zbadala budovu letiska, nebolo šťastnejšieho človeka pod slnkom. Už sme vedeli čo kde a kam a tak sme pomerne rýchlo vybavili formality. Vybrali sme si batožinu, prešli sme pasovou kontrolou, colnou a buch - trapas.
Minulý rok sme žiadny alkohol neniesli, a tak sme s tým nemali žiadne skúsenosti. Alkohol na Maledivách je prísne zakázaný, keďže je to moslimská krajina. Je dostupný len na turistických rezortoch, preto sme predpokladali, že turistom ho tolerujú. Mali sme v kufri jednu fľašu becherovky pre nášho indického kamaráta Lakšmana, ktorý by mal byť na našom rezorte. Žiaľ, fľašu zaistili pri kontrole a nekompromisne nám ju vzali s tým, že ju dostaneme pri odchode z krajiny. Colníkovi sme sa snažili vysvetliť, že to nie je na predaj a ani pre našu osobnú spotrebu, ale prezent pre priateľa. Hoci vyzeral chápavo, nemohol si dovoliť nechať nás s ňou odísť. Ospravedlnili sme sa mu za naše nevhodné správanie, ktorým sme porušili ich pravidlá. Neboli sme sami, takmer každý druhý kufor sa musel otvoriť a fľaše alkoholu smerovali na záchytné miesto. Výnimku netvorili ani Paľo a Andrea, ktorý tam nechali tri fľaše. Najlepší boli aj tak Češi - potápači, ktorí smerovali na loď Kiris. Keď im prístroj našiel fľašu a museli otvoriť kufor, slávnostne z neho vytiahli fľašu - ale prázdnu. Colníkom skoro oči vypadli. Oni ju stihli vypiť počas letu..
Zoznámili sme sa s delegátkou, ktorá nás rozdelila do skupiniek a potom išiel každý svojou cestou. Paľo a Andrea na hydroplán, potápači na safari loď Kiris a my na rýchloloď. Pôvodne sme aj my mali ísť hydroplánom, ale s novým majiteľom (nejaká žena, ktorá získala ostrov pri rozvode) prišli nové pravidlá, a tak sme si to museli vymeniť. Tam loďou a naspäť hydroplánom (neskôr sme ocenili toto rozhodnutie). Určite som chcela ísť loďou, čo som vôbec neoľutovala, pretože sme prišli o niečo skôr ako hydroplán, ktorému samotná cesta trvá len 17 minút. Navyše bolo príjemne teplo, vlny boli také akurát, loď rýchla a umožňovala sledovať cestu. Spať sa aj tak nedalo, pretože loď neustále nadskakovala. Nebola to tá istá rýchloloď ako minulý rok. Možno si Princess Monaku nechal starý majiteľ.
Keď sme sa blížili k ostrovu Ranveli, dychtivo som vyzerala, či niekoho spoznám. Okamžite som spoznala Nalího, barmana z minulého roka, bol tam aj potápač Modo z potápačského centra (ktorý tentoraz nemal nabielo odfarbenú bradku, ale bielou farbou strihnuté obočie) a spoznala som ešte jedného čašníka, ktorý mi minulý rok po každej diskotéke lichotil slovami "good dancer". Lakšman tam bohužiaľ nebol. Keďže sa mu nedávno narodilo dieťa, musel odísť a vráti sa pravdepodobne až po našom odchode. Bolo nám to ľúto, ale nič sa nedalo robiť.
Izbu sme dostali č. 18 na prízemí. Pôvodne sme chceli "svoju starú šestnástku", ale tá bola k dispozícii až od 7. decembra. Po zhliadnutí izby sme sa rozhodli, že meniť ju nebudeme. Izba mala jedinú nevýhodu - vydláždenú podlahu, ktorá bola studená a roznášal sa po nej piesok. Zariadenie izby bolo rovnaké ako minulý rok. Keďže sme prišli už druhý raz, v izbe nás čakal kôš s ovocím a biele víno, ako bonus pre "starých klientov". Anglicky nás označovali ako "repeater".
Pobyt sme začali obedom a hneď po ňom sme vtrhli na pláž. Veľká pláž z južnej strany bola rovnaká ako minulý rok. Asi 50-100 metrov od pláže bola stále voda po kolená. "Naša" pláž zo severnej časti ostrova však bola zmenená. Z kopy odumretých korálov z minulého roka neostalo takmer nič. Prístup k reefu, kde sme si minulý rok lebedili a chodievali odtiaľ kontrolovať rybičky, bol pokrytý naplavenými korálmi (najlepšie to vidieť na tejto fotke v pozadí). Sťažovalo to prístup do vody a človek si tam odrel nohy.
Večer sa konalo informačné stretnutie, čo zabudli delegátky niektorým ľuďom oznámiť. Áno, delegátky. Boli totiž dve a vôbec nechápem načo. Len tak letmo podali základné informácie o rezorte a jeho pravidlách. Zvyšok si mohli hostia nalistovať v knihe, ktorá bola k dispozícii na recepcii. Po ich príhovore dostal slovo vedúci potápačskej školy. Z potápačského centra urobili školu, ktorú viedol muž menom Raidth. Okamžite mu prischla výstižná prezývka Biolit. Nestačila som sa diviť. Z informačného posedenia sa stal reklamný večer na potápanie. Najprv si zistil koľkí sme potápači. Ruky zdvihlo päť ľudí a potom začal prednášku pre tých, ktorí nepotápajú. Keď začal hovoriť o cenách pre nepotápačov, ktorí mohli vyskúšať tzv. discovery dive, takmer mi zabehlo. Rovných sto dolárov. Zvýšenie o 50 dolárov oproti minulému roku a to len preto, že za to dostanete nejaký certifikát, ktorým sa môžete pochváliť, že ste potápali na Maledivách. Inak povedané si ním môžete akurát tak.. (domyslite si). Priznávam sa, že som z toho bola trošku rozčarovaná a nebola som sama. No už onedlho malo vyjsť na povrch niekoľko súvislostí, ktoré som v tento večer ešte nechápala.
Dnešný deň bol veľmi únavný. Veľa sme toho nenaspali. Nabití zážitkami sme relaxovali pri pohári vína či piva a odpadli do postelí.

01. december 2004
Vypuklo to poobede, keď konečne cvakol zámok na kufri a mohli sme vyraziť na letisko do Bratislavy. Prišli sme medzi prvými. Oplatilo sa, letenky sme si prebrali ako prví a chytili sme si dobré miesta. Keď sme sa chceli odobrať k pasovej kontrole, zaburácal za nami rázny mužský hlas "Stojte, pane!" Otočili sme sa a mňa v prvej chvíli napadlo, že došli na môj pilník, ktorý som si zabudla dať do kufra, a len narýchlo som si ho zamkla do kozmetického kufríka (čo je somarina, pretože človek nemá röntgenové oči). Nejaký muž, ktorý vraj zodpovedá za bezpečnosť ukázal na môj kufrík a spýtal sa, čo to tam máme. Nezaujímal ho však môj kozmetický kufrík, ale červená cestovná taška, ktorú sme si vzali ako príručnú batožinu. V podstate v nej nič nebolo, len kniha, papuče, foťáky, potápačské masky, ktoré sa nezmestili do kufra a zopár drobností, ktoré by mal mať človek po ruke keď cestuje. Muž prehlásil, že s tou taškou nás do lietadla nepustí, vzal nám letenky a začal nás tam pred všetkými ľuďmi obracať. Mňa oblial studený pot a takmer som odpadla. Potom ma napadlo, že to som pokojne mohla urobiť, aspoň by som tým odviedla pozornosť. Celý problém bol v tom, že taška vyzerala veľká, pretože nebola vystužená, nedržala tvar. A keďže platí pravidlo, že veľká rovná sa ťažká, problém bol na svete. Úplne zbytočne. Pretože keď sme vyložili z tašky veci, ktoré sa ako batožina nerátajú (fotoaparáty, kniha), a zvážil nám ju, strčil nám ju naspäť do ruky a poslal nás preč. No a na celé toto divadlo sa prizeralo množstvo cestujúcich, ktorí si začali okamžite vážiť a kontrolovať svoju príručnú batožinu. Keď som neskôr na letisku sledovala ľudí, ktorí mali oveľa väčšiu a zrejme aj ťažšiu príručnú batožinu, nechápala som. Asi sme mali smolu, že sme boli prví.
Takíto vystresovaní sme prešli pasovou kontrolou. Celá som sa triasla a keby v tomto rozpoložení niekto na mňa zrúkol: drogy! asi by som sa okamžite zložila.
V lietadle nás čakali oproti minulému roku určité novinky. Ako prvé nám poroznášali deky a hygienický balíček. Alkoholické nápoje ako pivo a víno už neboli zdarma (aj keď mne to nechýbalo) a televízory už nemali len na okrasu. A tak nám let spestrila romantická blbosť Láska cez internet a komédia Showtime! Len jediná vec sa nezmenila - strava ostala rovnako hrozná ako minulý rok.
Prekvapilo ma však, že lietadlo bolo spolovice prázdne. Samozrejme, že mi to nevadilo, aspoň sme sa mohli rozsadiť a natiahnuť cez tri sedadlá. Veľa som však toho nenaspala, pretože som bola rozrušená. Let bol vcelku pohodlný. Po pár hodinách však nestíhala klíma a v lietadle začalo byť neznesiteľne horúco. Urobila som dobre, že som si vzala tričko na ramienka. Letový plán bol cez Rumunsko, Turecko, Irán a Irak. Okolo polnoci nášho času (asi 4 hod. ráno miestneho) sme pristávali v Dubaji. Neviem, čo sa to so mnou stalo, ale ako lietadlo znižovalo výšku, aby mohlo pristáť, znižoval sa aj môj tlak a prišlo mi zle. Nič ma nebolelo, len celý môj organizmus ako keby bol preťažený. Hneď ako sa lietadlo dotklo zeme a vyšla som na čerstvý dubajský vzduch, všetko bolo zasa v poriadku.